Vreckové deťom - áno či nie

Obvykle deti tieto peniaze minuli na celkom zbytočné veci – najmä na maškrty pre seba alebo pre kamarátov, ktorým sa takto chceli zapáčiť. Stalo sa aj, že dieťa zobralo peniaze preto, lebo chcelo kúpiť rodičom a súrodencom darčeky na Vianoce.

Dôvodov na takéto konanie je mnoho a rodičia väčšinou kladú otázku: „Prečo to urobil? Veď má všetko, čo potrebuje, ba aj viac. Keď si povie, tak vždy všetko dostane, peniaze by sme mu dali.“

Mnoho detí má aj pokladničku, do ktorej si odkladá peniaze, ktoré dostane napríklad od starých rodičov keď má narodeniny, iný sviatok, za vysvedčenie. Niektoré majú aj svoj vlastný účet v banke, kam im takéto peniažky rodičia uložia. Výber sa potom deje pod dohľadom rodičov a peniaze z pokladničky alebo z účtu sa vyberajú a obvykle aj použijú len s ich súhlasom.  Na tom nie je nič zlé. Žiaden rodič pravdepodobne nechce, aby dieťa hospodárilo s peniazmi formou „dostanem – miniem“. Dieťa však takto nenadobúda praktickú  skúsenosť s tým, ako má reálne, v každodennom živote hospodáriť s peniazmi ono samé, samostatne rozhodnúť ako naložiť s tými, ktoré má. Nemá osobnú praktickú skúsenosť, užitočnú do jeho budúceho „finančného“ dospelého života. Obvykle nevie nič o rodinnom rozpočte, o tom, ako rodičia doma hospodária s peniazmi, že odvádzajú dane, platia odvody, sporia, či splácajú pôžičky, nemá predstavu o hotovosti, o cene tovaru. Už od škôlky sa síce deti učia finančnej gramotnosti, v škole majú mnoho pracovných zošitov, papierových „akože“ peňazí, plnia zábavnou, hrovou formou rôzne finančné úlohy, poznajú príklady – ale obvykle len z teoretickej stránky. Majú len čiastkové, zvyčajne teoretické finančné kompetencie. Nikdy sa však hospodáreniu s peniazmi nenaučia tak dobre, ako keď dostanú reálne vlastné peniaze a môžu s nimi samé reálne aj hospodáriť. Ak im takúto osobnú skúsenosť rodič nedopraje, naučí ich to potom až život sám, môže to však byť niekedy aj bolestivá škola života.

Kedy začať

Finančnej gramotnosti, ktorá je dôležitou životnou zručnosťou, sa dá naučiť už od predškolského veku. Dieťa nemusí ešte vedieť ani základy matematiky, spočiatku mu pomôže rodič (a aj takto ho vlastne základom matematiky môže naučiť – rozpoznávať mince, poznať ich hodnotu, poznať čo je málo, veľa).

Ako na to

Doprajme dieťaťu skúsenosť mať vlastné peniaze a najmä môcť o nich rozhodovať – ale s presne určenými a rodičom vopred stanovenými presnými, jasnými a následne aj dôsledne dodržiavanými pravidlami. Lebo ak to ponecháme na dieťa, nemusí to vždy primerane zvládnuť. Najjednoduchší spôsob je dávaním vreckového.

Pravidelná – aj keď možno len veľmi malá suma, primeraná veku dieťaťa – ho učí tomu, že aj v dospelom živote bude obvykle dostávať pravidelný príjem (výplatu z práce). Pravidelný termín ho učí, že ak minie, na ďalšie peniaze si bude musieť počkať. Že nedostane ani skôr a ani viac len preto, lebo si „už“ minulo. Chybou je, dať peniaze dieťaťu vždy keď povie, že už minulo, lebo ani v dospelom živote to takto nechodí. Pravidelný príjem dáva možnosť na plánovanie. Vreckové pokojne môže byť podporené aj zásluhovosťou, prípadne mimoriadnymi príjmami – napr. za malé domáce práce, za výsledky v škole, to je na rodičovi. V dospelom živote obvykle nemôžeme celú výplatu minúť len tak pre seba a navyše hneď. Jednu časť výplaty minieme na to, čo potrebujeme, alebo čo chceme. Z druhej časti výplaty často dlhodobejšie na niečo sporíme alebo splácame niečo hodnotné (auto, hypotéku na dom). Tretiu časť výplaty darujeme – odvádzame predsa dane a teda prispievame na princípe solidárnosti do spoločnej štátnej kasy, ale často aj darujeme na charitu či použijeme na inú dobrú vec, pre niekoho iného, nie pre seba.

Tak ako v rozprávke o troch grošoch je dobré dieťaťu pomôcť rozdeliť každé prijaté či získané euro na tri časti, pričom pomer medzi jednotlivými časťami pomôže dieťaťu určiť rodič:

• 1.časť: peniaze pre seba, na hocičo, čo dieťa chce. Počítajte s tým, že si z tejto časti kúpi „hlúposti“ a často ihneď – aspoň spočiatku. Ale aj na tom sa naučí, že keď si minie – nemá. Má právo to urobiť a samé rozhodnúť, pretože to chceme deti do ich budúceho života naučiť - aby si vždy premysleli, čo si kúpia. Majú právo aj na omyly, lebo aj z nich sa učia. Deti sa potrebujú tešiť z toho, že si kúpili niečo samé a za vlastné – aj keď je to podľa rodiča zbytočnosť. Nadobúdajú takto neoceniteľnú skúsenosť do budúcna - že sa môžu rozhodovať samé a keď sa rozhodnú zle, bude to mať určité dôsledky (minieš – nemáš).

• 2.časť: peniaze na dlhodobejšie sporenie na niečo hodnotnejšie. Rodič po spoločnej porade dieťa usmerní,  na čo si môže sporiť – na hodnotnejšie veci, po ktorých dieťa túži, alebo aspoň na ich časť (na tablet, mobil, na kolobežku). Je vhodné dohodnúť presnú čiastku z ceny, ktorú si dieťa nasporí samé, vypočítať čas, kedy si bude môcť vec kúpiť. Takto dieťa učíme odložiť jeho chcenie na neskôr, učí sa trpezlivosti a aj tomu, že musí vyvinúť istú snahu k uspokojeniu svojho chcenia (musí sa snažiť nasporiť si), učí sa aj princípu zásluhovosti.

• 3.časť: peniaze, ktoré použije pre niekoho iného, na nejakú dobrú vec, nie pre seba. Napríklad aj na darček pre sestru na narodeniny, na pohostenie či obdarovanie kamarátov, alebo možno na darčeky na Vianoce.

Čo sa takto deti naučia

Dokázať samostatne rozhodovať o svojich financiách je dôležitá životná zručnosť. Ak to deťom dovolíme, naučia sa poznať reálnu hodnotu peňazí, vážiť si ich, zaobchádzať s nimi opatrne a uvážlivo, plánovať. Zistia, koľko má čo hodnotu (a nie len tú predajnú). Naučia sa šetriť, vytvárať si rezervu na niečo hodnotné,  odolať okamžitej kúpe ak sa im niečo páči, ovládať svoje túžby, a že je normálne nemať všetko hneď. Že priania sa obvykle neplnia „na počkanie“, ale že na niektoré veci si jednoducho musíme počkať. A tiež že peniaze sú určené aj na dávanie – že hodnotou je aj podpora či pomoc ľuďom, ktorí to potrebujú, odrieknutie si alebo použitie peňazí  v prospech druhého, obdarovanie svojich blízkych – napríklad aj kúpa darčeka na blížiace sa Vianoce.